Hádam mi tu nikto nevynadá. Ja som bol zhruba v roku 1980 (mal som 23 rokov) účastníkom "posedenia" s štb. Pracoval som v Bratislavskej ZŤS, konkrétne vo vývoji, navrhovali a vyrábali sme dve hydraulické "ruky" na nákladné auto, aby si vodič mohol sám naložiť v lese narezané drevo-stromy. Ja som mal vtedy Prakticu PLC2 + 20 + 50 + 200 objektív. V tej dobe som bol účastníkom fotokurzu a dostávali sme domáce úlohy (napr. nafotiť sneh v protisvetle, rôzne reportáže,...). Do práce som chodil aj s fotovýbavou. Jeden kolega sa so mnou začal baviť o fotení a zaujalo ho, že vlastním Pentacon 200/4 a bol zvedavý, ako moc to priblíži obraz, tak som mu to ja blbec predviedol. Nejaký "snaživec" z náprotivnej budovy si všimol v okne foťák s väčším objektívom, a o pár chvíľ už pri nás "stepovali" dvaja v uniforme a jeden eštbák. Zobrali ma do jednej prázdnej kancelárie a snažili sa ma presvedčiť, aby som sa priznal čo som supertajné fotil. Ja som sa mu snažil vysvetliť, že som nič nefotil, len kolegovi predvádzal objektív. Stále nechcel pochopiť, že vo foťáku nemám žiadny film. Snažil som sa mu vysvetliť, že ak potlačí páčku na naťahovanie filmu a závierky, tak sa musí otáčať aj koliesko, ktoré sa používa a previnutie filmu späť do kazety. Jeho tvrdenie: "Palko nemysli si, že sme sprostý, keď potiahnem tú páčku, tak sa film roztrhne a zničí", bolo náznakom, že sa naše "posedenie" tak rýchlo neskončí. V ZŤS-ke bol aj firemný fotograf, ten sa asi po dvoch hodinách dostal ku foťáku a zistil, že je bez filmu. V brašni som mal dva filmy (neviem už či to boli dve agfy 21, alebo orwa 20 -15, ale boli zatavené vo fólii a teda bolo evidentné, že nemohli byť exponované. Súdruh z štb trval na tom, že ich musí "firemník" vyvolať, aby zistili čo tajné som fotil. Filmy boli samozrejme čisté. Snažil som sa mu vysvetliť, že tie výkresy nakreslené pri návrhu si môžem hocikedy zobrať domov a robiť s nimi čo chcem, keď na nich pracujem, ale to nebol pre neho argument. Vo fabrike sa inak nerobilo pre vojakov nič, vyrábali sa tam hydraulické válce a "lesné mechanizmy" tzv. odvetvovače a na LKT traktory sa vyrábali a montovali malé hydraulické "ruky" na sťahovanie dreva. Aby som to nejako moc nedramatizoval, dopadlo to tak, že foťák zostal s výbavou v trezore a vydali mi ho, keď som doniesol papiere, že som foťák neukadol, ale legálne zakúpil. Ukončilo sa to asi za dva mesiace, prišiel iný eštbák a zisťoval, čo som kedy posieľal do zahraničia. Moja reakcia bola, že si na nič nepamätám. A teraz príde (pre mňa prišiel) šok ktérý ma poslal natrvalo na opačnú stranu barikády (nikdy som nebol straník-komunista, hoci ma lanárili na škole aj na vojne). V 1968 som mal jedenásť rokov, mal som dobrého kamaráta, s ktorým sme sa vonku, alebo doma hrávali (angličáky, pico vlačiky,....). Kamarát mal ešte dvoch starších bratov a mamu, ktorá sa rozhodla, že odíde do zahraničia (skončili v Kanade). Dopisoval som si s ním, a keď som mal asi trinásť rokov, tak som mu do Kanady poslal z Hlavnej pošty v Bratislave balík, v ktorom boli nejaké vagóny, koľajnice, dve výhybky a domčeky ku vláčikom. Všetko to skontrolovala colníčka na pošte ja som zaplatil a bolo hotovo. Ten eštebák mi to pripomenul po desiatich rokoch a ja som vyvaľoval oči, čo to majú všetko tý hajzli zaevidované. S kamarátom som si po balíku dopisoval asi dva-tri roky potom to skončilo. Ja som na to všetko zabudol (zmenili sa záujmy, kamarátov som vymenil za dievčatá), eštebákovi som povedal, že nemám už kontakt na kamaráta, a že si už nedopisujeme. Bol asi sklamaný, že na mňa nemôže navliecť nejakú špionáž, ale musím skonštatovať, že bol rozumnejší, ako ten prvý, keby tam bol on prvý raz, tak by sme tam nesedeli tri hodiny, ale bolo to uzatvorené rýchlejšie. Celý "teatr" som prežil bez úhony, ale čo mi zostalo, že boli schopný evidovať poslanie nejakého balíčka do zahraničia na trinásť ročné decko, to ma teda prekvapilo, tak ma napadá, ktovie či je to už skartované.