O chemii sa toho popisalo... Hadam viac, ako o Twins v New Yorku.
Kazdy minilab si chemiu davkuje automaticky zo zasobnikov. Ked "svieti cervena", tak laborant pripravi chemiu v ucelenom mnozstve do zasobnikov, najcastejsie je to 10 litrov. Pokial laborant nerespaktuje poziadavku stroja, stroj po chvili zastavi. Pokial nenaleje novu chemiu, nebude stroj pokracovat.
Mnohi vyrobcovia fotografii setria na chemii. Kupuju lacnejsie varianty. Napr Kodak sa da nahradit Tetenalom, ktory je lacnejsi. Nikdy vsak nie na jej mnozstve.
Kazdy vyrobca fotografii ma vlastnu filozofiu. Nasou je nesetrit na nepravom mieste. Chemia je uplne ta najnizsia polozka v nakladoch. Napriklad mzdy su ovela, ovela vyssia polozka 
To nasi pracovnici dobre vedia a neriskuju.
Vo velkych prevadzkach sa da setrit na chemii hned niekolkymi sposobmi. Ak sa chemia kupuje vo vacsich ucelenych baleniach, chemia je lacnejsia. Ide to vsak ruka v ruke s rizikom fatalnych chyb pri miesani, a i samotne miesanie je ovela pracnejsie. Obvykle je na to vycleneny jeden pracovnik, ktory uz zo svojej podstaty nerobieva chyby.
Dalsi sposob setrenia je pouzitie chemie s nizsim podielom niektorych latok. Pokial je splnena podmienka minimalneho mnozstva dennej produkie na urcitej urovni, da sa pouzit lacnejsi variant.
Naopak, da sa setrit na chemii pouzitim jej najdrahsieho variantu. Mame jeden stroj, na nom vyhotovujeme iba velke fotografie. Kedze je sirka drahy velka, umerny je k tomu aj objem chemie. Poctom velkych fotografii nemozno konkurovat poctu malych, na ktore my mame iny stroj. Percento vyuzitelnosti je potom na hranici korektnosti voci beznemu variantu chemie. Preto pouzivame chemiu, ktora zvlada takyto stav nepomerne lepsie, nekazi sa, mame tak menej problemov. Napriklad - nemusim ju vypustat z dovodu jej poskodenia.
Zdatny chemik si dokaze namiesat chemiu sam, obrie laboratoria setria aj tak, ze chemiu miesaju zo surovych chemikalii. Napriklad velke filmove laboratoria v Hollywoode tak robievaju doteraz.
Poslednym zo sposobov, ktory spomeniem, je obnova pouzitej chemie. Obrovska cast prepadnutej chemie (ktora je v danom okamihu, kedy prepadne, este 100% dobra) ma pouzitelnych mnoho komponentov. Tie, co sa vyvolavanim minuli, sa doplnia. Mierne sa doplni voda, aby sa splodiny dostali do rovnovazneho stavu. Takto vznikne pouzitelny regenerator. Ak su vsetky podmienky pre rovnovazny stav splnene, funguje to. Chce to ale opat cloveka, chce to male laboratorium a o niecom takom moze uvazovat laboratorium s niekolko desattisicovou dennou produkciou. Take napr na Slovensku nie je. A myslim, ani v Cechach.
Preco vsak niekedy chemia nefunguje ako ma? Nuz moze dojst k rozladeniu malych regeneracnych pumpiciek napriklad. Ak pumpicka nevytlaci 50ml na cyklus, ale iba 32, zacne sa pozvolna objavovat uchylka. Ak ide o vyvojku, nedosiahne sa na fotografiach cierna, cela fotografia taha do bledomodra ... Ak vyhodi laborant 1000 fotografii, po ktorych nutne na dany problem musi prist uz len pohladom na ne, zacnu sa diat veci. Musi nieco vyliat. Nieco naliat. Cakat 2-3 hodiny, kym sa zas chemia nahreje. Okrem toho musi velmi rychlo prist na zavadu a odstranit ju. Musi sa ospravedlovat 20-tim zakaznikom. To je taka obrovska strata casu, ze si druhy krat rozmysli, ci nebude aspon raz tyzdenne kontrolvat pumpy ...
Velmi castym problemom byva, ze chemia "zostarne". Raz za mesiac sa totiz musi obnovit cely jej objem regeneracnou davkou. Ak ma napr tank vyvojky C-41 10000ml (10litrov), a regeneracna davka je 21ml/m filmu (1 meter filmu je asi 1 24obr film), potom treba mesacne vyvolat aspon 500 filmov 24obr, alebo 350 filmov 36obr. To je u nas asi 12 filmov denne. Ak sa to nestane, zacnu sa v tanku hromadit splodiny vyvolavanie spomalujuce a objem vyvolavaca sa vplyvom vzdusnej oxidacie dostane pod pozadovanu uroven.
Chyb v chemii a ich dovodov je samozrejme nespocetne mnozstvo, najcastejsie je za nimi clovek. ALe nie azda preto, ze by chcel setrit. Taketo setrenie je totiz vzdy drahe.
Ak sa vam vase fotografie nepacia, skuste sa s obsluhou porozpravat, kde moze byt problem. Denne sa stretavam s fotografmi, co vedia vsetko najlepsie a nespytaju sa, svoju frustraciu potom ventiluju nespravnym sposobom. A poznam takych, na ktorych fotografie ani nemusim pozerat. Vsetko pochopili, niekolkokrat si to overili a potom ficia po cely zvysok zivota bez problemov. Po odmlke (baby fotografky po porode) znova pridu, daju si spravit par skusobnych fotografii a potom zase bezia.
Amater pri digitalnom minilabe ma vyhodu, ze naprosta vacsina fotografii vyzera lepsie, ako ich dokaze kompaktom nafotit. A profesional, ktory si sam a doma fotografie upravuje si bude rozumiet s digitalnym minilabom tym lepsie v priamej umere, cim drahsi a pre pracu fotografa vhodnejsi monitor si zadovazi. Monitor, za ktoreho profil ruci vyrobca, ktory ma vlastn A/D prevodnik, vlastnu kalibracnu sondu, je produktom osvedceneho vyrobcu stoji od 1000€. Zasadne nie je neodelitelnou sucastou ziadneho laptopu, ani toho s hrdym menom MacBook. Monitor sa nachadza v polosere miestnosti, ktorej intenzita osvetlenia nekolise a ktoreho majitel je pokornym uzivatelom, nie jeho nadutym majitelom.
Dobry fotograf si najde chvilku a spyta sa, ci nerobi niekde chybu, ak su fotografie tmave, alebo zelene ...
